Tescoma magazín 01/2015

da, že my ideme radšej k moru, a pritom nepoznáme vlastný kraj... To je zrejme pre nás typické. Alebo vezmeme motyku a ideme niečo robiť... a to, čo je vôkol, zostáva pre nás záhadou... Ste vyučený sklár, kedy ste naposledy fúkali sklo? Na Vianoce. Podarilo sa mi dostať chalanov Roba a Maja do sklární v Led- nických Rovniach. Konečne videli, čím som sa zaoberal na strednej škole. Bavilo ich to, všetko chceli robiť sami. Vyfúkali si popolníky. A vyrobené veci sme potom predali na Vianočnom bazáre. Čo vás na fúkaní skla očarilo? Najviac ma vždy bavila voľná tvorba, keď som mohol vymýšľať. Na strednej sme robili meč, dýku, ružu, ťažidlo... Keď sa mi podarí teraz fúkať, robím väčšie veci, vázy a všeličo iné. Horúce sklo je úžasná tvarovateľná hmota a vidieť na nej každý „dotyk“ preto vyžaduje precíznu prácu. Úžasné je, že ľudská ruka sa ho vlastne dotkne, až keď je dielo hotové. Škoda, že zanikol Poltár aj Utekáč, verím že aspoň v Lednických Rovniach, kde nám umožnili fúkať, sa zachová toto krásne remeslo. Aj vystavujete svoje diela? Doma mám výstavu! Všetko sa predá na Vianočnom bazáre. Teraz som mal asi trinásť kusov a chalani nejakých päť, minulý rok som predával sám toľko... Všetko sa minie, niet čo vystavovať. Keď ste išli do školy, uvažovali ste nad tým, že by ste mohli robiť aj niečo iné, ako byť sklárom? Neviem, či som vtedy už uvažoval! Bavila ma ľudová škola umenia. Viedla ju Agáta Hlinicová a vďaka nej som získal cit a zrejme aj zmysel pre tvorivú prácu a začalo ma to baviť. Robili sme pod jej vedením všeličo. V Hriňovej nebol výtvarný krúžok, len hudobný, takže som musel dochádzať do Detvy, ale nevadilo mi to. Robili sme rytiny, kresby, maľby, modelovali, a tak ma to bavilo, že som sa chcel stať umeleckým kováčom. Ale nevzali ma, a keďže môj najlepší kamarát Peter Ďurian chcel byť sklárom, dal som si prihlášku na rovnakú školu aj ja, aby sme boli spolu.

prirodzene. Povedal som si, že to skúsim a skúšal som. Vo štvrtom ročníku, keď som išiel maturovať ako sklár, už som bol „zahojený“, lebo som vedel, že ma prijali na VŠMU, a maturitu som zvládol s od- ľahčeným srdcom.

hodinu na návštevu. Len ktovie, kde sa podeli naše slávne Bystrické slivky...

A rád sa prizeráte, keď iní varia? To hej, viac ma baví obdivovať chala- nov, keď varia. Robo Jakab si napríklad doniesol zo Španielska takú mega panvi- cu na pajlu pre pätnásť ľudí. A nedávno ešte väčšiu, na ktorej sa dá urobiť aj sto menších porcií... Rozdávali ju na vianoč- nom bazáre s Romanom Luknárom. Aj Majo Miezga je výborný kuchár, kuchyňa je jeho! Ja som ten lenivý, čo sa neučí. Polievku som sa naučil jednu a hotovo, na tej vyžijem. Čo jete najradšej? Polievku! U nás, keď sa varí polievka, tak plný hrniec, veľká kuchta. Najmä vývary a v nich veľa zeleniny, ale mám rád aj šalátovú a paradajkovú. Keď som za hranicami, vždy sa teším, aká bude po- lievka, ale veľa krajín je nepolievkových, lebo im je tam veľmi teplo, tak polievky nevaria. Z domácich jedál mám najrad- šej horehronské guľky. Mäsko na kocky a vmiešať do haluškového cesta, vyvariť a na vrch slaninku. Keď sme to robievali doma, tak ich mama dala do jedného hrnca a kto si koľko uchmatol, toľko mal. K tomu kyslé mlieko, balada! Dajú sa robiť aj s kyslou kapustou. Keď sme išli ako chlapci rozhadzovať seno, už sme sa nevedeli dočkať, kedy ich starká s mamou donesú na lúku. Od šiestej rána nám dosť vyhladlo. Ale ja som veľa nenarozhadzo- val. Nos mi puchol ako dve päste, mal som alergiu, tak som zostával doma. A ako sa cíti otec dvoch detí? Mám pocit, že už sme naozaj rodina. Keď bol len Damianko, skôr to bolo ako experiment, či ho dokážeme uživiť. Čítali sme literatúru, pozorovali ho, kontrolo- vali všetky jeho funkcie... Hovorí sa, že menšie deti, menšie problémy a badať to. Lebo keď zaplače Davidko, snaží sa upútať na seba pozornosť aj Damianko. Nedávno sa ku mne dostal obrázok, na ktorom bolo nakreslené dieťa s ma- mou a okolo dieťaťa veľa bublín s otáz- kami - mami, kde mám toto... mami, čo je toto... A vedľa bol obrázok, na ktorom bol ocko, dieťa a iba jedna bublina – oci, kde je mami? Chvíľu na to prišiel za mnou Damianko a spýtal sa ma: „Oci, kde je mami...?“ Takže aj u nás je to tak, normálna rodina. 

Varíte?

V Tajomstve!

Takže nevaríte? Moje varenie spočívalo na strednej či vysokej v tom, že som varil čo najmenej. Čiže, mať tovary okamžite prispôsobené na konzumáciu ako slanina, klobása, tla- čenka... Tlačenku bolo treba upravovať, ale zase nie tepelne, len nakrájať na koc- ky, rozriediť ocot s vodou a nakrájať cibuľku. Hotovo – mňam! To bola moja dlhoročná poživeň, až kým som nehral v istom nemenovanom seriáli Profesio- náli postavu, ktorá toto jedlo obľubuje. Prvá skúška, druhá, ďalšie, ostrá, a schuti, a schuti... To už nebolo z chuti... to bola robota. Odvtedy toto jedlo už tak často nemusím. Takže sporák, aj keď je rovnako horúci ako pec, nad ktorou sa fúka sklo, vám nie je blízky? Keď už som niekedy varil, tak niečo veľmi rýchlo a jednoducho. Polievky. Ale polievky také, ČDD! Teda, čo dom dal. Keď bola cibuľa a mrkva, tak bola cibuľa a mrkva. Ak bol zemiak, tak aj ten, a keď nebol, tak som nasypal rezance. A keď som nasypal rezance do polievky, lebo som nemal iný hrniec, tak tie boli na dru- hý deň väčšie ako tá polievka... A čo ste varili v Tajomstve Kamily Magálovej? Bol to recept, ktorý som videl robiť Maja Miezgu. Je to taká fajnota. Na tenko som nakrájal na dlhé plátky anglickú sla- ninku, neviem prečo musela byť anglická, zrejme v našej je viac vody... Sušené slivky sa obalia slaninkou, urobí sa im taký kabátik a to celé sa prepichne špáradlom. Urobí sa 30, 40 kúskov, podľa toho, koľko sa vojde na jeden plech a koľko príde hostí. Plech treba trochu vymastiť, rúru nastaviť na dvestovku a za pätnásť minút je hotovo. Medzitým sa rozmixuje smotana a niva, alebo iný modrý plesňový syr, pridá sa trošku masla a kto má rad pikantné, môže dať aj cesnak. A do toho sa opečené slivky namáčajú. Je to výbor- né, keď sa niekto ohlási, že príde o pol

A cesta k divadlu? Kde začala? Otec veľa hrával, takže to prišlo tak

51 Tescoma magazín |